Gabrielovi Šlárkovi sa 9. apríla podarilo zopakovať legendárny Gipsyho okruh vedúci cez 16 sediel a 23 tatranských dolín. Jeho skvelý výkon ste v odmenili tým, že Gabo vyhral kategóriu "Nepretekový výkon sezóny”.
Trasu vymyslel Vlado Tatarka, legendárny tatranský horolezec, skialpinista, skúsený alpinista a veľký znalec Vysokých Tatier. Nielen Tatranci ho prezývali Gipsy. Po 34 rokoch sa Gabo Šlárko postaral vôbec o prvý nonstop prechod a celkový počet zopakovaní je minimálny.
Kedy si začal uvažovať o tom, že by si podnikol legendárny Gipsyho okruh nonstop?
- O prechode som počul prvýkrát niekedy okolo roku 2015/2016, kedy som videl film Akceptácia o prvom opakovaní tohto prechodu v podaní dua Leitner-Malák. Vtedy som si ani nedovolil v kútiku duše potichu zapriať, že by som to raz rád prešiel. Neskôr, pri nespočetných tatranských túrach, som zistil, že o tomto prechode sa občas diskutuje takpovediac v zákulisí. Postupne, ako pribúdali skúsenosti aj z iných odvetví horského športu, som pred dvoma rokmi nad tým začal uvažovať reálnejšie a podvedome aj vedome k tomu smerovať. Tatarkova cesta mi otvorila oči, ukázala iné kúty našich hôr a začal som sa v nich hrabať a bádať hlbšie a hlbšie, až som objavil poklady a seba. Absolvovanie prechodu v štýle nonstop bolo vyvrcholením toho poznávania a úročenia všetkých získaných skúseností.
Aká príprava tomu predchádzala? Bol to teda povedzme hlavný cieľ tejto zimy?
- Cieľ je pekná vec, ale musí ťa baviť cesta ktorou sa k nemu raz dostaneš, a preto si treba naliať vína a zistiť čo máš rád. Ľahko sa ti môže stať, že si vysnívaš, že by si rád zabehol maratón za 2:30h, ale keď ťa nebaví behať na dráhe dokolečka dokola, nemá to žiadny zmysel. A mňa pobyt a pohyb v horách veľmi baví a všetok ten čas a skúsenosti už len potom poskladám ako puzzle a využijem. Príprava bola a je holistická, musí sa pripraviť telo aj hlava.
Z kondičnej stránky príprava zahŕňala to, čo mám rád – dlhé pobyty v kopcoch na nohách, vo dne, v noci, dlhé horské preteky – bežecké i skialpinistické, lezecké prechody. Príprava prebieha roky, schopnosť koncentrovať sa hodiny v noci v ťažkých pasážach, aby som nemusel veľa piť alebo jesť, pretože všetko niečo váži. Z technickej stránky to bolo mapovanie terénu, všetkých sediel, štrbín, lávok, dolín, hrebeňov, obzeranie prístupových a únikových ciest v prípade nepriazne počasia alebo zranenia, poznávanie terénu spamäti alebo potme. Technická príprava zahŕňala aj zefektívnenie pohybu v lezeckom teréne – alfa a omega rýchlosti a bezpečnosti. Ten prechod bol asi hlavný cieľ tejto zimy, ale nebolo to ultimátne. Mal som pripravené aj iné projekty a pustil by som sa do toho čo hory dovolili.
Sledoval si počasie a podmienky a striehol si na najvhodnejšiu príležitosť alebo si mal zafixovaný dátum, v ktorom to jednoducho muselo vyjsť?
- Ten správny čas a vhodnosť podmienok som ladil v hlave dva roky. Postupne som vymýšľal, aký by mal byť dátum kvôli hodinám slnka, koľko by mohlo byť stupňov, v akej fáze by mal byť mesiac, aby bolo v noci dobre vidno, cez kvalitu snehu. Všetko malo svoju rolu. Počasie a podmienky monitorujem celú sezónu a striehol som na vhodnú príležitosť, ale tu nejde len o vonkajšie podmienky, ale aj osobné.Dôležitejšie ako odpočinuté stehná je pripravená hlava, takže sa to všetko musí skĺbiť - pracovné voľno, dobrá kondícia fyzická aj psychická a podmienky. Na takú konšteláciu sa môže čakať aj roky, ale ja som si povedal, že roky môžem aj skúšať, nemusím len čakať a vyšlo to na prvýkrát.
Nemal si pred začiatkom prirodzený rešpekt?
- Len pár ľudí vie, že dva dni predtým, ako som to prešiel, som sa vybral hore s tým, že idem, no už pri Brnčalke som sa zastavil, hodinu som stál a rozmýšľal. Nakoniec som sa otočil a išiel dole. Premohla ma únava, strach, strata motivácie, veľkosť celého prechodu a rešpekt pred ním a rýchlo som pocítil, že to nie je ten správny deň. Dvakrát som sa nato vyspal, zamyslel sa a bolo. Zopakoval som si, že na ideálne podmienky môžem čakať aj roky. Avšak nič nie je ideálne. A ťažké, tvrdé, ľadové podmienky mám vcelku rád, tak prečo by som sa ich mal teraz báť? Nedokázal som si rozumne protirečiť, tak som do toho išiel.
Takáto výzva si vyžaduje aj poriadnu prípravu po nutričnej stránke. Ako si to poriešil po tejto stránke? Mal si niekde ľudí, ktorí ti pomohli?
- Nutričná stránka je veľmi subjektívna záležitosť, dôležitá, ale nie najpodstatnejšia. Chaty boli pre koronavírus zatvorené, čo ešte trochu sťažilo logistiku, ale roky chodievam s minimom alebo žiadnou vodou a jedlom, držím pôsty, nejem pravidelne, aby som si zvykol, že sa dá aj bez toho (a to nielen v športe, ale živote samotnom). Vzhľadom na teploty bolo jasné, že vody budem potrebovať veľa, keďže ja som skôr vzduchom chladený motor a potrebujem zimu. Keď je teplo tak bude trápenie. V severe Tatier to nie je veľmi problém lebo sa dá voda nabrať z potoka, v noci je zasa chladnejšie a slnko nesvieti tak tej vody toľko netreba. Jeden proviant ma čakal schovaný v Batizovskom sedle a ďalší proviant priniesol Peťo do Temnosmrečinského sedla. Ak by bolo chladnejšie, nebolo by treba nič z toho - ale keby bolo keby.. Tak som rád, že ma Peťo stihol lebo som išiel rýchlejšie ako bol plán.
Sprevádzal ťa niekto počas tvojho výkonu?
- Prvých cca 14 hodín od polnoci som išiel sám. Samota, noc ani ticho mi nevadí. Naopak, užívam si tie chvíle oslobodené od všetkého. V Bielovodskej doline ma čakal Lukáš s jablkom:) a išiel so mnou do cieľa cez posledné dve sedlá čo bolo super, lebo ako napísal ktosi kto zomrel v divočine sám: “Šťastie je skutočné keď sa zdieľa.”
Keď sa s odstupom času pozrieš späť, ktoré momenty ti najviac učarovali? Boli nebodaj aj nejaké kritické chvíle?
- Celý ten prechod je krása! Tá línia traverzu cez Zadný Gerlach je geniálna a ísť ju v noci pri splne je okamih z kategórie magického realizmu. Byť v Javorovej doline pri starej borovici Limbe a piť vodu z potoka je rovnako krásne ako zlaňovať do Piargovej doliny. Kritický okamih na prechod bola Kamzíčia štrbina a okolo plánovania času a štartu som si robil najviac starostí. Nakoniec sa to potvrdilo a tam som zažil najstresujúcejšie momenty, keď okolo mňa lietali kamene. Kritický moment z toho klasického pohľadu fyzického neprišiel, to som si ustrážil a spomalil, keď bolo treba a hlava išla stále dopredu bez váhania.
Máš vo vyhliadke nejaké ďalšie dobrodružstvá tohto charakteru? Môžeš nám niečo prezradiť?
- Snov a plánov, tých ja mám! Niekoľko vecí mam silne rozpracovaných a v podstate čakajú na uskutočnenie a niečo zatiaľ pripravujem. Raz sa mi snáď podarí nájsť takú logickú líniu ako Gipsymu, ale to si musím zaslúžiť za prežité roky v horách. Úplne konkrétny nechcem byť, ale mám v pláne aj opakovanie nejakých prechodov, ktoré si to zaslúžia iným štýlom alebo si zaslúžia, aby to opakovanie bolo urobené poriadne. V neposlednom rade by som bol rád, keby to trochu prispelo ku popularizácii skialpinizmu alebo pohybu v horách ako takému, nech to všetko nie je len o futbale a hokeji lebo mám pocit, že v tých horách sa dá naučiť inej kvalite života. Ten prechod som išiel potichu. Len dodatočne som zverejnil detaily aj keď som to pôvodne neplánoval a mal som na pamäti skromné, ale ohromné výkony napr. Miňa Madaja. Tá skromnosť je silná, úprimná a obdivuhodná a často sa zamýšľam nad tým a myslím, že mnohí, že takíto ľudia by sa mohli niekedy alebo častejšie podeliť o svoje výkony, ktoré by nám mohli slúžiť ako inšpirácia bez toho, aby mali pocit nejakého chválenia alebo nežiadúcej sebaprezentácie.
Foto: Gabo Šlárko, Vetroplachmagazin.sk
